Adventní drabble č.21
„Vy Uliči vraj svoje deti beriete do sedla, ešte než sa naučia chodiť a rozprávať. A jazdíte skoro tak dobre ako Pečenehovia. Je to pravda?“
„Skoro? Jazdíme rovnako dobre. A tí najlepší z nás ich predstihnú,“ namietne Aljoša hrdo.
Aj pri tom vypne hruď a vzdorne vystrčí bradu. Potom sa však zháči, spomenie si, s ktorým chlapcom hovorí a ako chutil karabáč jednookého vodcu trestnej výpravy a buchnáty ďalších varjagov. Ako mu cestou na sever neraz guslari v bruchu vyhrávali celý deň, keď za trest nedostal najesť. Ako úpel túžbou ponaťahovať kosti, zatiaľ čo bol spútaný. Chlapcov ujec sa naňho mračil menej než ten zjazvený kolohnát, ale Aljoša nechcel zisťovať, či nemá o to ostrejší švih. Tu nie je kniežacím synkom, ale rabom studenookých hrdlorezov zakutých v oceli. Okamžite skloní hlavu, tuhšie zovrie vedro s ovsom, ktorý práve sypal peknému plavákovi.
„Nauč ma to.“
Prekvapene vzhliadne. O dva roky mladší variažský kňažič sa spokojne usmieva.
„Na rieke a mori varjagom niet páru, no s koňmi nám to až tak nejde. Chcem sa vyrovnať najlepším jazdcom v našich dŕžavách a kočovníkom, čo na ne večne dorážajú.“
„Ale Asmud mi...“
„Asmud je mojím poručníkom, ale nie tvojím pánom. Patríš mne. A ja som vnuk samotného Rurika. Nedovolím mu potrestať ťa.“
Aljoša si tou zárukou vôbec nie je istý. Taktiež vie, že nie je jediným Uličom, ktorého odvliekli do Novgorodu a kňažič si mohol požiadať o skúsenejšieho, dospelého učiteľa. Ale príležitosť je príliš lákavá. Tak nech som o hlade hoc aj tri dni.
.
Deka, sedlo, ohlávka s uzdou, nedočkavé vzrušenie podupávajúce pod rebrami a už sú von. Točia sa v kruhu vo vnútri dvorca, kde sa klapot kopýtok krásne ozýva. Začnú opatrným krokom a Aljoša ukazuje, pozoruje, opravuje a vysvetľuje.
„Kôň nie je hlúpe zviera. Čelí storakým nástrahám, keď slúži nasledovníkom Krista, aj pri potulkách pohanskými krajmi a ľudoprázdnou pustinou. V tomto kúte sveta sa dňom i nocou musí mať na pozore pred krvilačnými šelmami a inou zverou, čo Veles do sveta vyháňa. Ba i pred láskavou matičkou Mokoš, pretože jej telo pokrývajú tvrdé skalné strminy, krivolaké diery a iné prekážky, na ktorých si môže hnáty dolámať a jej poživeň je mnohoraká a tou nesprávnou by si uškodil. Taktiež pred Perúnom a Stribogom, keď trúbia nebesám k pochodu. A ponajväčšmi pred prútmi v kolese roka, čo Rod roztáča a podľa ktorého aj ostatní bohovia konajú a ľudská sudba sa odvíja. Preto pozná, kedy sa kam podieť a žrecom a vedmám pomáha veštiť. Všimne si aj to, čo ty nie. Ľahko sa preto naľaká. Zbabelý a neborký však nie je a vie sa biť. Ukážem ti, ako ho presvedčiť, aby sa nebil s tebou, ale za teba.“
Mladý varjag ešte toho dňa zvládne klus a niekoľko ostrých otočiek.
Keď zosadnú, zavelí: „Odteraz so mnou budeš jazdiť stále. Zavretého v dusnej palote a zahnojenej stajni je ťa škoda.“
Aljošovi nevadí kŕmiť a hrebelcovať kone, ba ani kydať hnoj. Aj doma v Peresečeni sa o svojho tátošíka staral. Nikomu inému by ho nezveril. Ale srdce mu zviera, keď sa díva, ako iní skáču do sediel a vyrážajú von, kým on už viac nesmie. Pri kňažičových slovách ho zaštípu oči. Opäť skloní hlavu. Nechce, aby na ňom videl dojatie.
„Ako rozkážeš.“
Keď odchádza za ďalšími povinnosťami, čosi ho prinúti obzrieť sa. Zachytí skúmavý pohľad ľadovo modrých očí svietiacich spod plavej kštice, ale nevie, čo znamená.
.
Pokračujú na priestranstve vo vnútri hradiska. Vietor a slnko im striedavo chladia a zohrievajú líca. Od ľahkého klusu prejdú do svižného cvalu.
„Kôň nie je hlúpe zviera. Musí rozumieť celému stádu s ktorým cvála. Aj tebe porozumie. Bez toho, aby si ho stále bil. Ale musíš mu porozumieť tiež. Ušami strihajú a chvostom švihajú všetky paripy. Všetky si taktiež strážia čelo a zadok, preto k nim prichádzaj zboku a keď ich obhliadaš, posúvaj sa s dlaňou na ich tele, aby stále vedeli, kde si. Každá však má aj svoje vlastné posunky. A triky, čo na jazdca skúša. Pohľad, ktorým si ho prezerá. Keď si nejakú vyberieš, daj si záležať a spoznaj všetky jej zvyky.“
Asmudov synovec zanedlho preskočí hŕbu klád nachystaných k opracovaniu a studeným ovzduším sa rozľahne radostný smiech.
Keď však potom svojim žrebcom zo srsti slamou vyčesávajú blato z topiaceho sa snehu, na tvári mladšieho chlapca sa usadí zádumčivosť. „Spomínal si Krista, aj tunajších bohov zeme, nebies a osudu. Ctíš oboch?“
Aljoša sa podvedome načiahne k hrdlu, ale zlatý šperk už na ňom dávno nevisí. Vzali mu ho, keď ho vsadili do okov. Ruku rýchlo zase spustí. Plavovlasému varjagovi ten pohyb neunikne.
„Nie. Grécki kňazi učia, že sa to nesmie. O starých božstvách som veľa počul, ale modlám som nikdy neobetoval. Nikto z mojich rodných, odkedy v Korsuni prijali krst.“
A podaktoré z tiet a sesterníc i manželov.
„Ale Gréci, ani ich boh vás pred nami neochránili. Prečo mu ostávaš verný?“
„Koho neodmení víťazstvom na tomto svete, toho odmení večnou blaženosťou po smrti. Zradcov zas trestá.“
„Veríš, že by na teba dočiahol, aj keby si sa zasvätil ochrancovi Thórovi, bujnému Freyrovi, či múdremu Ódinovi?“
Ustane v česaní hnedáka, ktorý ho nosieva.
Varjagove slová ho nenechávajú chladným. Halas zvonov, zbožné piesne, ani slová kňazov čítajúcich z tajomných kníh sem nedoliehajú. Zo všetkých strán sa naň tlačí pohanská sila, jej dych vlahý a horúci, dotyk povedomý a dôverný. Len sa nechať vtiahnuť do tanca. Kňazi opakovali, že pohanstvo je odporné a má sa ho štítiť. Nepripadá mu tak. O to však vlastne ani nejde.
Opätuje pohľad tých modrých očí.
„Viem, že by som sa odvrátil od matky a otca, ktorí ma učili kľakať pred krížom a odriekať modlitby. Odriekali sme ich vždy spoločne a o sviatkoch Narodenia a Vzkriesenia sa s celým dvorcom i Peresečeňou schádzali pri púti. A ten zástup mi vtedy pripomínal nekonečnú rieku svetla. Možno ich už nikdy neuzriem živých, ale napokon sa s nimi opäť zídem. Tvoji bohovia sú mocní. No nie dosť na to, aby ma primäli zanevrieť.“
Asmudovho vnuka odpoveď viditeľne zaskočí. Potom však vážne prikývne.
.
Vybehnú z Hólmgardu na lúku rozprestierajúcu sa od riečneho ústia až k brehom jazera Ilmen. Zľava sa ozýva erdžanie koní vyhnaných do letného košiara, sprava zas lenivé vlny svojím šumom lahodia uchu a pohľad na šírku vodnej hladiny dáva Aljošovi vydýchnuť, ako už dlho nemohol. Skúsia prudký trysk.
„Musíš sa naučiť aj rozprávať s koňom tou jeho rečou. Tlakom lýtok a stehien pozdĺž krivky tela, nie kŕčovito zovretými kolenami a tvrdo zarytými ostrohami. Tlesknutím jazyka, nie krikom. Tým najmenším pohybom uzdy a včasným povolením, nie zbesilým ťahaním... Áno, presne takto. A teraz opäť spomaľ, spusti svoju váhu nižšie a vzad, päty dolu. Dobre. Správny jazdec sa udrží aj s rozpaženými rukami, bez strmeňov a bez sedla. Keď zosilnieš v páse a nohách a vyrovnáš s ním krok, až pripomínate jednu dovedna zrastenú bytosť, vtedy sa môžeš nazývať jazdcom.“
Napokon spoločne obehnú celé hradisko. Aljoša si dáva záležať, aby sa počas preteku držal chvíľu po boku, potom zas kúsok poza, či popred kňažičom a na dohľad od brány začne zaostávať. Do cieľa dobehne dve konské dĺžky za ním. Planúci triumf v tvári mladšieho chlapca však zamrzne, keď si Aljošu premeria.
„Nie si zadýchaný ako ja.“
Popchne svojho sivka bližšie. Studený výraz mu rýchlo potemnieva.
„Nechal si ma vyhrať?“
Aljošov koník zaspätkuje a varjag ho schmatne za uzdu a zadrží na mieste. Aljoša má čo robiť, aby svojho hnedáka uchlácholil, hlavne keď sa jemu samému rozbúšilo srdce. Karabáč, hlad, okovy...
„Pozri mi do očí a odpovedz!“ štekne Asmudov synovec.
Zmeravie, prinúti sa vzhliadnuť. Karabáč, hlad, okovy...
„Áno.“
Pohyb ruky, prsty zovreté v päsť, hnedákovo preľaknuté zaerdžanie. Mladý varjag zastane s pažou spola zdvihnutou a Aljošovi pohľad na jeho napäté telo, zaťaté čeľuste a rozbúrené zraky pripomína drevec oštepu chvíľu pred prasknutím. Napokon kňažič vydýchne cez zuby, odvráti sa a popoženie svojho žrebca preč.
„Vraciame sa,“ zavelí cez plece a na Aljošu sa viac nepozrie.
Minie týždeň a Aljoša sa už zmieruje s tým, že jazdeckej výuke je koniec, keď pred ním zastane opäť.
„Myslel si, že musíš.“
Aljoša sa nepotrebuje pýtať, o čom hovorí.
„Si predsa konungsefni, ktorému patrím.“
Plavovlasý chlapec sa trpko zaškľabí a pustí kráčať zľava doprava.
„Také víťazstvo nie je víťazstvom.“
„Ani povzbudením?“
Pokrúti hlavou.
„Čo si nevybojujem, mi ľahko vezmú... Tak ako sme si vzali my.“
Opäť zastane pred Aljošom.
„Chápeš?“
Aljoša prikývne.
„Dobre. Poď, dáme si ten pretek znova.“
„Není to vtip, že ne? Ani nějaká sázka ani nic takového?“
„Proč se takhle ptáš?“
„Protože přece nejsem hloupá. Proč by kluk jako ty byl takový trouba, co by chtěl jít na ples se slepou holkou jako já?“
Ivan chvíli rudnul, chvíli kypěl, ale ovládl se. Jak jí to říct nejlíp? „Podívej,“ začal, a ještě si srovnával myšlenky a formulace v hlavě, „nemusíš si kolem sebe stavět zeď jenom proto, že se bojíš zklamání. Nemusíš okamžitě přejít do protiútoku, všechny odhánět, aby tě náhodou nezranili. Znám tě, vidím, že se o sebe dokážeš docela dobře postarat sama, nejsi žádná chudinka, tak se podle toho chovej. Se sebevědomím a sebeúctou.“ Jak mluvil, zvyšoval postupně hlas. Tohle byla vlastnost, které se nikdy nedokázal úplně zbavit, když potřeboval říct něco důležitého.
Naštěstí Anně právě tohle zjevně nevadilo. Během Ivanových slov se jí ve tváři měnily výrazy, překvapení, pobouření, pýcha, a ještě spousta dalších, které v té chvilce Ivan nedokázal rozeznat. Hlavní bylo, že jeho slova poslouchala a přemýšlela o nich. Pak konečně promluvila: „Jsi si jistý, že nikoho nepotřebuji? Právě před chvílí jsi mě bránil.“
Jeden ze školních populárních skalních idiotů Anně přilepil na záda cedulku „kopni mě“, což pochopitelně několik jeho kamarádíčků chtělo hned vyzkoušet. Ivan je za cenu rozlévajícího se monoklu na levém oku rozehnal, popadl dívku a vynesl ji do parku před školou, kde se teď odehrával jejich rozhovor. O kus dál vyhrávala jakási pouliční skupina známé písničky, a teď zrovna jako na potvoru spustili Krylovo Děvčátko s páskou na očích.
„No dobře,“ řekl po chvíli a musel se usmívat, protože i ona se usmívala, i když jeho obličej s monoklem neviděla. „Ale každý z nás někdy potřebuje pomoc. Já zrovna teď budu potřebovat něco studeného na oko.“
Náhle ho objala. „Promiň mi ty předchozí hlouposti, co jsem řekla,“ šeptala mu do ucha. „Dostala jsem docela obyčejný strach, jak se na mě vrhli ti supi, a ještě to ze mě nevyprchalo. A nejsem moc zvyklá, aby se mě ve škole někdo zastal. Ale tobě věřím.“
To bylo jako rajská hudba. Když se po chvíli zvedli z lavičky, řekla mu potichu: „Ale tuhle písničku si zpívat nebudeme, že ne, až budeš můj kluk nebo manžel. Je moc o bezmoci. A já bych radši byla taková, jakou jsi mě předtím popsal ty.“